Časopis Umělec 2005/1 >> Čaro optimalizácie - Rozhovor s Máriou Riškovou Přehled všech čísel
Čaro optimalizácie - Rozhovor s Máriou Riškovou
Časopis Umělec
Ročník 2005, 1
6,50 EUR
7 USD
Zaslat tištěné číslo:
Objednat předplatné

Čaro optimalizácie - Rozhovor s Máriou Riškovou

Časopis Umělec 2005/1

01.01.2005

Denisa Kera | profile | en cs

Marišo, kdy jsi vlastně dostala nápad, že na Slovensku budeš propagovat umění spojené s novými technologiemi?
Denisa, ako správne egocentrický interviewovaný, ktorý musí hneď na začiatku uviesť novinára na pravú mieru, ti idem zotrieť tvoju otázku. (Neber to osobne, táto metóda iba pomáha prekonať prvý ostych pred sebaodhalením.) Nebol a nie je to nápad, ako skôr logické pokračovanie toho, čo robím. Asi je to momentálne moja želaná profesionálna špecializácia, ku ktorej som spela rôznymi cestami od štúdia dejín umenia, možno dlhšie. A to som v prvom ročníku štúdia proklamovala môj dominantný záujem o Vikingov! Keď sa nad tým ale zamýšľam, tak mám pocit, že spomínaná oblasť je rovnako romantická a dobrodružná ako téma Vikingov, hoci ľudia, ktorí majú z technológií dojem sterilnosti a odosobnenosti, sa budú možno čudovať, haha.
Propagovať? Na Slovensku? Prosím ťa, na taký sizyfovský údel by som sa nepodujala. Slováci sú takí tvrdohlaví, že musia na všetko prísť sami, takže musíš mať prostriedky komerčnej televíznej stanice, aby si im niečo vtĺkla do hláv. (Vidíš, konečne mi to došlo...) Navyše, propagovať je úzko spojené s agitovať a na to mám k novým technológiám v umení (novým médiám) príliš kritický prístup. Propagovať by sa malo niečo nepochybne pozitívne, čo sa nedokáže naplno presadiť aj samé, nefajčenie, tolerancia. Vieš, že minimálne digitálne technológie nemajú u nás problém preraziť k užívateľom, tu už je cesta nezvratná, predajcovia sa o to postarajú. V tomto kruhu sú umelci tiež spotrebiteľmi a k svojej technológii si každý musí nájsť cestu sám. Zaujíma ma skôr zmena estetických kategórií – je fascinujúce, ako nás priťahuje obrazovka, pohyblivý obraz, ako túžime alebo odmietame byť pohltení tým, na čo sa pozeráme. Aspoň pokiaľ ide o vizuálne umenie a umenie nových médií. Lenže vec, ktorú by som chcela pochopiť, je ešte niekde inde – v poslednej dobe si to pre seba definujem ako záujem o život v sieti – akejkoľvek. A je ich okolo nás a v nás neuveriteľne veľa.
Kedy? Už som tu naznačila, kedy sa mi to stalo, ale mám jeden konkrétny bod v čase, od ktorého sa intenzívne venujem tejto oblasti. Na jeseň 2001 som na jednom workshope v chorvátskom Labine stretla desiatky ľudí z celého sveta, ktorí zakladali servre a medialaby, streamovali, hrali na laptopoch. Teraz to nevyzerá ako niečo extra, ale pred tromi rokmi to bol dosť silný impulz, aj keď som už v tej dobe mala za sebou pár mesiacov práce v Buryzone, kde som tiež zažila všeličo. Toto stretnutie ma veľmi ovplyvnilo, ale teraz mi je jasné, že ma len posunulo rýchlejšie dopredu na tej spomínanej logickej ceste.

Co Tě vlastně nejvíc baví dělat?
Bude to znieť banálne, ale musím to povedať. Najviac ma baví žiť a rozmýšľať. Normálne chodíš, kecáš s ľuďmi, cestuješ, spíš, občas si niečo kúpiš a medzitým stále rozmýšľaš. Občas to, o čom rozmýšľaš, niekomu povieš, niekedy necháš myšlienky len tak odísť. Práca je pri tomto druhu života jeho neoddeliteľnou súčasťou. A je tiež zábavné žiť na hrane, keď prichádzaš do kontaktu s rôznymi situáciami, keď ľudia okolo riešia, kam ťa majú zaradiť, a stále im z toho nič nevychádza. To je fakt dobré. Teším sa z jedného slova v poslednej dobe: optimalizácia. Ja strašne dobré optimalizovať niektoré svoje činnosti, nevydávať pri nich zbytočne energiu (náš provider by si chcel optimalizovať aj zaväzovanie šnúrok na topánkach, ale on už je extrém), niečo treba optimalizovať a ušetrenú energiu a čas venovať rozmýšľaniu, iným veciam, ktoré nás bavia, ľuďom okolo nás alebo ich nechať len tak uplynúť, nemôžu sa predsa stratiť... S optimalizáciou ešte súvisí zábavná činnosť hľadania nových riešení alebo riešení problémov vôbec, ale o tom radšej pomlčím pri mojom súčasnom únavnom manažérskom živote so sklonom k rutinným riešeniam.

Popiš nejzvláštnější představení, přednášku nebo akci, kterou jste v rámci Buryzone nebo teď Burundi či A4 organizovali?
Prvá ma napadá len jedna inscenovaná SM performance v starom Buryzone, ale tú ti tu popisovať nebudem. Porozprávam ti o tom, keď budeš chcieť.

Proč si volíte tak zvláštní názvy, Buryzone, Burundi?
Haha, to sa ešte kamarátime so štúdiom STUPIDesign a moja nová živnosť sa volá Mgr. Mária Rišková Workaholic culture.
Burundi vyplynulo postupne a celý názov je rozšírený o naše akčné jednotky: BURUNDI datalab studio displej press. Veľa ľudí nevie o existencii tejto africkej krajiny, ktorá zažila pred desiatimi rokmi strašný exodus, takže je to aj náš mikropríspevok k propagácii záujmu o ne-euroamerické prostredie a problémy.

Jaký je Tvůj vztah k počítači. Co je pro Tebe počítač? Co deláš, když nejsi na počítači?
Je to hlavne môj pracovný nástroj, prostriedok komunikácie, moja väčšia, ale (ako to povedať?) naivnejšia pamäť. Vždy funguje v kombinácii s ďalšími médiami, dáta si ukladám rôzne a potom s nimi na počítači pracujem – riešim pomocou neho veľa vecí týkajúcich sa mojej práce. Áno, je to istým spôsobom moja extenzia, svoj laptop nosím často pri sebe a pomáha mi. Ale nemám ten druh závislosti na svojej mašine, aká by možno bola pre čitateľov zaujímavá. Mám už ale ten reflex, že sa ráno zobudím, vstanu a stlačím automaticky po ceste na záchod štart. A rozprávam sa s ním, to je fakt, to s chladničkou nerobím... Keď mi pred rokmi odišiel hard disk na starom laptope, tak som samozrejme zúfala, ale išlo skôr o tie uložené dáta a rozrobenú prácu. K tomuto súčasnému iBooku mám trochu osobnejší vzťah (ale nemala by som hovoriť ‚súčasnému‘, lebo si chudák domyslí, že raz bude aj nejaký budúci, haha). V podstate sú počítače stále dosť obmedzené a obmedzujúce zariadenia, hlavne keď hovoríme o bežných stolových osobných počítačoch. Čo všetko už ale rieši umelá inteligencia je fascinujúce. Nudí ma typická poloha počítačového otroka – skrčené nohy, stuhnutý krk, fixovaný pohľad a klikáme. Mne by vyhovovala realizácia zatiaľ sci-fi konceptov multimediálnych kan- celárií a inteligentných domov, ktoré sú však už v rukách projektantov a na rôznych miestach sa testujú. Aj keď v prvej fáze by možno iba k rozhádzaným papierom a oblečeniu v mojej izbe pribudol bordel na stenách a vo vzduchu, podobný ako mám teraz na ploche, haha.
Čo robím, keď nie som na počítači? Som v krčme alebo doma v Karpatoch spím.

V roce 2005 organizujete další velký festival digitálního umění a kultury, řekni nám o tom něco.
Bude to MULTIPLACE v druhej polovici apríla. Festival organizujeme viacerí, vždy sa do neho zapojí niekoľko organizácií a jednotlivcov, ktorí naplánujú a zrealizujú nejakú akciu alebo projekt z tejto oblasti. Je to dosť živá akcia, páči sa mi, že nie je pokusom o kopírovanie štruktúry veľkých centrálne organizovaných festivalov nových médií, ktorých je na svete dosť. Multiplace spontánne expanduje, budúci rok sa bude niečo diať okrem Slovenska aj v Prahe, Brne a vo Viedni, možno aj v Londýne a v Dilí.




Komentáře

Článek zatím nikdo nekomentoval

Vložit nový komentář

Doporučené články

Obsah 2016/1 Obsah 2016/1
Obsah nového čísla.
Má kariéra v poezii aneb Jak jsem to hodil za hlavu a oblíbil si instituce Má kariéra v poezii aneb Jak jsem to hodil za hlavu a oblíbil si instituce
Amerického básnika pozvali do Bílého domu, aby jim přečetl svou kontroverzní vykradačskou poezii. Vyfintěn a připraven dělat si věci po svém dospívá ke „skandálnímu“ zjištění, že již nikomu nic nevadí a že místo narážení hlavou do obecných zdí, je lepší stavět vlastní zdi či alespoň zíďky.
V rauši mediálního Déjà-vu / Poznámky k obrazové strategii Olivera Pietsche V rauši mediálního Déjà-vu / Poznámky k obrazové strategii Olivera Pietsche
Goff & Rosenthal, Berlin, 18.11. – 30.12.2006 Co je droga a co není, je ve společnosti stále znovu probíráno, stejně jako vztah k nim. Se kterou drogou umí společnost zacházet a se kterou ne, a jak o nich lze vyprávět ve filmu – zda jako o osobním či kolektivním zážitku – či jen jako o zločinu, to ukazuje berlínský videoumělec Oliver Pietsch ve svém pětačtyřicetiminutovém filmu z roku 2005 The…
No Future For Censorship No Future For Censorship
Author dreaming of a future without censorship we have never got rid of. It seems, that people don‘t care while it grows stronger again.