Traja muži na život a ja

Štvrtým mužom, ktorého som zámerne v názve utajila, bol môj sused Kamil. Zvykali sme si na seba dlho. On osamelý starý mládenec, rodák z Rosiny. Ja prisťahovalkyňa, v izolácii, ktorú prináša materstvo. Vedel ma vždy namosúriť, keď sa srdnato vyzvedal, kam idem a na čo, opretý v okne na barlách.
Skonal tohto roku, v slnečný májový deň. Vyzeral biedne. Ráno som mu bola dať na čelo – asi jediný – bozk na rozlúčku. Dalo sa to čakať – v posledných rokoch pil, koľko mohol. Nechcelo sa mu žiť. Postávala som pred domom pri Kamilovom synovcovi. Ostýchavo mi podal svoju rybiu dlaň, plnú výčitiek svedomia. Čoskoro prišla pohrebná služba – luxusné smútočné auto, a vystúpili dvaja mladí. Vyžehlený mladík a blondínka v rifliach, šiltovke a na prsiach americká zástava. Naučene potriasli rukou, natiahli si rukavice a obzreli situáciu. S ľahkosťou profesionála nedali najavo zhrozenie z Kamilovho príbytku a z neho samotného. Dodnes ľutujem, že som podľahla zbytočným obavám a nemám zachytenú pôsobivú scénu, ako práve títo dvaja odnášajú z domu nebohého na nosidlách pod plachtou.
Dom zostal bez Kamila, a v mojom archive – spomedzi viacerých vybratý – diapozitív Bez Kamila, na ktorom sme obaja, ako nás nasnímal Martin Marenčin. Bolo to v období Kamilovej nemohúcnosti, puchli mu ruky a nohy, takže som mu občas susedsky vypomáhala.
Nehybný obraz o ťarche samoty i možnej blízkosti.
Na jeseň v roku 2003 som mala ako víťazka Ceny Oskára Čepana možnosť realizovať výstavu v Galérii mesta Bratislavy.1 Plánovala som ju dlhší čas. Potrebovala som svetlý – biely – sterilný priestor. Určili mi však podzemné priestory s klenbami, umelým osvetlením a kamennookrasným obložením. Zamýšľaný projekt sa tu nedal realizovať, musela som celkom zmeniť koncepciu. Rozhodla som sa, že priestor jednoducho zruším a použijem ho ako projekčné miestnosti.
Mala som vtedy po dlhšom čase druhé dieťa – ročnú a náročnú, ešte dojčenú a už rýchlobehajúcu Johanku. Dlhší čas, a s perspektívou ešte na pár rokov, som bola viac-menej pripútaná v Rosine – v obci, odkiaľ nepochádzam a okrem susedov a predavačiek v miestnej Jednote takmer nikoho nepoznám. Zhodnotila som svoje možnosti. Nechcela som ťažiť z vlastnej, v prítomnosti prežívanej reality a rozpletať témy rodiny či materstva. Práve v čase, keď v našej metropole prebiehali diskutované feminínne a -istické výstavy, použila som opačné garde, a zaostrila som na mužov bez žien (a bez detí). A v náväznosti na moje predchádzajúce diela (so ženskými aktérkami) – zamerala som sa logicky na mužov, ktorí nie sú práve v centre pozornosti, ale nie sú ani priemerní; ktorým niečo chýba, alebo naopak majú niečo navyše... Spoločným menovateľom bolo samozrejme aj to, že všetkých poznám a patria k mojej regionálnej identite (teda k Žiline a jej okoliu).
Príťažlivým adeptom pre môj zámer bol Jozef. Miestny umelec, ktorého pozná (teraz vlastne už aj vďaka mne) celá výtvarná obec na Slovensku. Pravidelný účastník žilinských vernisáží a autobusových zájazdov na benátske Bienále alebo nemecké Documenta. Celou dušou umelec, s oduševnelým výrazom a výnimočným zaujatím. Moju prácu i svoju výpoveď bral veľmi vážne. Zrealizovala som videofilm O Jozefovi s prvkami dokumentu. Kamera (teda ja) ho prenasleduje pri jeho svojských interpretáciách v prostredí jednej z chátrajúcich budov továrenského komplexu Slovena v Žiline, kde pracuje ako manipulant pary. Odhalil mi svoj utajený ateliér, preplnený množstvom najrôznejších výtvarných artefaktov, a prezradil mi svoje názory na život a umenie. Jednotlivé obrazy som popretkávala zrýchlenými časťami s hudbou jeho obľúbenej kapely Alkatraz, ktorá sa veľmi páčila mojej dcére Johanke: keď ju počula, pribehla vždy s rovnako zvedavým nadšením.
Evidentne hendikepovaného Maroša som vídavala od detstva. Býva blízko mojich rodičov, v pokojnej štvrti Žiliny. V pravidelnom rytme chodieva na obchôdzky a zvedavo sa obzerá po okolí. Ostalo mi to v hlave. Často som premýšľala – na čo sa asi pozerá a čo si vlastne všíma... ?
Bola slnečná jar, dieťa som posúvala k mame. Kameru som vložila do rúk Marošovi, a bola zvedavá, čo uvidím. Prispôsobila som sa jeho režimu a tempu. Prechádzala som po niekoľko dní S Marošom jeho obvyklú okružnú trasu a trpezlivo počúvala jeho dojímavé komentáre. Tuhým stiskom držal kameru a prepletal spomienky s prítomnosťou. Kolísanie obrazu kopíruje Marošovu chôdzu a rezonuje v ňom nechcený humor s nádychom osobnej tragédie. Podmienkou však je, aby divák celkom spomalil, ak chce absorbovať jeho vlastný autoportrét: video je pomerne dlhé a odvíja sa pomaly... Pracovala som na ňom s láskou.
Vlado je môj kamarát. Zapamätala som si chvíľu, keď trocha potrundžený so širokým úsmevom vyhlásil, že je najlepší a na dôkaz to napísal na lístok. Znie to smiešne, preto ho mám kdesi odložený. Nemalo to erotický podtext. Nikdy ma nenapadlo skúmať, ako to presne myslel, ale tá chvíľa mala v sebe zvláštnu energiu. A on naozaj vyčnieva z radu. To bolo pred časom. V tridsiatke sa s ním udiala zmena. Odvtedy už nemá jednoznačné vyhlásenia. A práve o tom je naše spoločné video.
Pre Vlada som zvolila statickú kameru. Uprene pozerá a v troch intervaloch počas troch minút odovzdá posolstvo Od Vlada. Hovorí pokojne, štylizovanou rečou programátora, o svojej nájdenej viere a komunikácii s Bohom. Monotónnosť jeho spovede pripomína zároveň odriekanie modlitby. Každú vetu, každé slovo sme vopred starostlivo prediskutovali. Nechcela som nič navyše. Zvuk som upravila troma stopami, vinie sa ako nekonečná rieka a na príslušnom obraze je príslušná stopa zrozumiteľná.
V čase, keď píšem tieto riadky, ubehol práve rok od prvej prezentácie diel na výstave Traja muži na život. Hoci všetkým štyrom dielam som odovzdala svoju daň, k vnútornej logike či vzájomnému presieťovaniu som dospela neobvykle hladko. A tiež vzájomná komunikácia s kurátorkou výstavy Katarínou Rusnákovou bola pre mňa obohatením.2
Jednotlivé diela majú už svoj vlastný život, a stali sa medzičasom pevnou súčasťou toho môjho. Mám s nimi trvalý vzťah. Taký, aký som už predtým nadviazala napríklad s mentálne postihnutou Jankou Saxonovou a jej harmonickým svetom.
V nečakaných momentoch mi zídu na um slová či vety aktérov mojich videí a horkomiešne korešpondujú s realitou. Zameriavam naďalej na subjekty, ktoré mi poskytuje moje blízke okolie, a zároveň nesúce stopy všeobecnejšej matrice či témy. Práve som zamotaná do spleti každodennosti miestnej rómskej famílie...
Johanka má práve dva roky, a ešte stále pre ňu platí predošlý opis. Spolu s jej sestrou Rozáliou sú zatiaľ ešte a našťastie náplňou môjho kolobehu.

01.01.2005