Čo znamená cestovať v Bratislave metrom - Metro, Galéria Priestor for Contemporary Arts, Bratislava, 25. 6. – 1. 8. 2004

Už aj v Bratislave možno zostúpiť do metra. Netreba sa ľakať, cestovať budeme skôr vo virtuálnom priestore súčasného umenia. Najnovší projekt Metro z dielne kurátora Juraja Čarného, ktorý ošetruje bratislavskú galériu Priestor, je doslova programovo ušitý pre „genius loci“ tohto miesta. Vchádzame do podzemia galérie ako do imaginárnej Stanice SPACE. Ide o narážku na skutočnosť kolabujúceho dopravného systému hlavného mesta, ale nepriamo aj na jeho kultúrnu situovanosť v súradniciach súčasnosti. Zdá sa, že podriema-vajúci fénix slovenského neodadaizmu z neskorých šesťdesiatych rokov vstal opäť z popola v novej podobe svojej „estetiky nemožného“. Kurátorsky „vyfabulované“ prostredie metra, realizované výtvarníkmi z niekoľkých krajín, pracuje komplexne s aspektami priestoru, ktorý je utváraný z rôznorodých civilizačných znakov, výtvarných prístupov a médií.

Privlastnená (virtuálna) realita: metro
Ak vnímam metro ako text, ktorý možno čítať a proces čítania ako pohyb po jeho podzemnej sieti, potom do môjho vedomia v tomto procese vstupujú prchavé zlomky zachytených obrazov a moje vedomie sa stáva súčasťou uzavretého pulzujúceho priestoru. Na podobnej báze je skonštruovaná aj Stanica SPACE. Bolo by nezmyselné re-konštruovať ho teraz čitateľovi, preto sa budem na inak neveľkej výstavnej ploche pohybovať celkom voľne.
Práca Simona Petersona - The Great Bear využíva privlastnenú štruktúru orientačnej mapy metra. Namiesto názvov staníc a prestupných uzlov v nej figurujú mená svätcov, filozofov, futbalistov, hercov, komikov, žurnalistov, sinológov a ešte iných profesií. Peterson ponúka virtuálne cestovanie dejinami kultúry. Vizualizuje skúsenosť dnešného človeka modelovanú internetom a novými technológiami v možnosti hladko prestupovať medzi autormi rozmanitých diskurzov a postavami najrôznejších príbehov. Prehľadná orientačná mapa sa pred očami diváka stáva desivým labyrintom súčasnosti. Dušan Zahoranský na svojich maľbách rovnako použil orientačnú schému dopravnej trasy a inštaloval ich podobne ako v dopravných prostriedkoch. Schéma s názvami zastávok reprezentuje konkrétne mesto – Bratislavu a premenu jej identity so zmenami politických režimov. Videoprojekcia s názvom Subway, ktorej autorom je Martin Zet, ponúka divákovi možnosť vstúpiť do podzemky niekoľkých svetových metropol a porovnať ich život, atmosféru, zhon, cestujúcich... Divák si interaktívne volí z niekoľkých možností a stáva sa virtuálnym účastníkom a pozorovateľom. Video s titulom Players od Mareka Wasiliewskeho zaznamenáva kultúru nástupíšť zosobnenú v postavách hráčov a interpretov rozličných hudobných žánrov, raz apaticky a inokedy s neskrývanou vášňou opakujúcich refrény a rytmy svojich songov. Metro reloaded od Ivora Diosiho animuje podzemný koridor, do ktorého neočakávane vstupujú digitálne aury návštevníkov výstavy snímaných kamerou. Upomína na sociálny priestor, v ktorom pohyb každého indivídua je pozorne sledovaný, zaznamenávaný a kontrolovaný. Richard Fajnor umiestnil malý monitor do zužujúceho sa čierneho otvoru. Na monitore opakovane pozorujeme ubiehajúce civilizačné a prírodné prostredia (tunel, jaskyňa, stromová alej). Akoby bežiaci obraz stelesňoval prostrediami neustále pretváranú pozíciu pozorovateľa a jeho pocitov.
Ktovie prečo, autorkám – výtvarníčkam bol vymedzený kút neďaleko „verejného“ záchodu so stenami premenenými na zápisné plochy. Krátke, v slučke sa opakujúce video Anetty Mony Chişy pozostáva zo scény nástupišťa, kam vchádza metro so zaznamenaným útržkom rozhovoru o užitočnosti umenia. Opakujúca sa odpoveď na otázku s opakovaným príchodom metra získava príchuť zenovej palice, ktorú každý zainteresovaný do tohto druhu „svetatvorby“ opakovane cíti (nielen) na svojom tele. Pavlína Fichta Čierna sa zhostila témy veľmi voľne, skôr opäť ponúkla svoje portréty ľudí „na okraji“, ich výpovede, respektíve odpovede na (pravdepodobnú) otázku: o čom sa najťažšie hovorí. Interaktívna obrazovka zabudovaná do infoterminálu s moznosťou výberu jednotlivých „portrétov“ ukazuje paradoxy odpovedí na danú otázku. Stratégia „televízneho interview“ v kladení stupídnych otázok nadobúda existenciálny rozmer u ľudí, ktorí prechádzajú špecifickou životnou skúsenosťou.

Činnosť vo (verejnom) priestore
Jednotliví autori využili celú škálu prístupov a médií, od statického obrazu a objektu cez video a jeho interaktívne možnosti až po priame intervencie do galerijného priestoru. Predmety verejného priestoru, kde sa pohybujú denne tisícky ľudí, integroval do koncepcie Stanice SPACE Stano Masár. Odkrývanie umožňuje zakúpiť si v automate lístok na hromadnú dopravu a zároveň si ho označiť príslušným prístrojom. Masárove post-readymades sa síce výrazne podieľajú na atmosfére výstavy, avšak samostatne by boli celkom neproduktívne. Na rozdiel od toho otvorená formácia Kunst-Fu reaguje na („verejný“) priestor galerijnej toalety nápismi a odkazmi; jej existencia „tu a teraz“ je iba iniciovaná a následne ponechaná ďalším účastníkom. Problém tejto práce je v tom, že v uvedenom kontexte pôsobí toto kolektívne graffiti (farebnými fixkami na vyleštené kachličky a vydrhnutý záchod!) príliš umelo, ako exhibícia slovenskej umeleckej „smotánky“. V susedstve, v pohodlnej čakárni či meditačnej miestnosti, si môže návštevník odpočinúť pri sledovaní 36 krtkov (po 6 dielov na 6 kazetách). Ide o známy detský kreslený seriál začlenený do kontextu Metra Marekom Kvetánom. Kreslený krtko veselo ryje v zemi a my za ním veselo cestujeme podzemím! Inštalácia Milana Mikulu doslova spredmetňuje „dieru v systéme“: dieru vyvŕtanú do galerijnej steny. Načas sa stala dopravnou trubicou, z diery hučí prichádzajúce metro, je to už blízko, tesne za stenou... Metro Istanbul od Antala Laknera roztvára problém euro-ázijského priestoru, paradox súčasného prepojenia aj rozdelenia. V multikultúrnej prítomnosti stále rezonujú rezíduá minulých mocností a ich hegemónie. Náměstí Míru, fotografia v lightboxe od Krištofa Kintera ukazuje umelú prázdnotu „druhej prírody“ – ľudského priestoru.

Apokalyptické cestovanie
Erik Binder v dvoch miestnostiach zavesil ako elektronické oznamovacie tabule – objekty s pohyblivým textom a hodinami s eurociferníkom, ktoré „merajú“ príšerne rýchlo ubiehajúci čas – Interwall 1 a 2. XOUN ta vidi! Cas sa krati, zomrete, neuniknete!, upozorňuje dookola sa navracajúci text. Oproti tomu na druhom boxe sa v prudkom slede mixujú heslá s výkrikmi, sex a vojna, súkromné a verejné, politické a intímne. Bránu do výstavy tvorí nástenná koláž Igora Przybylskeho z cestovných lístkov: dve zelené polia BILET DOBOWY rozdeľuje modrý pás BILET JEDNORAZOWY. Koláž nezakrýva fakt, že lístky nesú stopy ľudských činností, že na krátky čas sa ich dotkla ruka cestujúceho... Fotografie Róberta Csereho pracujú s paradoxom znaku metra a bratislavskej skutočnosti, aký vyvoláva kombinácia červeného kruhu z iných znakových systémov v kombinácii s priečne vlepenou páskou. Tomáš Vaněk realizoval na nenápadných miestach formou prestriekaných šablón fiktívny kamerový systém, ktorý opäť odkazuje k vedomiu, že sme nielen pozorujúci, ale aj pozorovaní.
Projekt Metro zahrnul vizuálne výrazné aj (v pozitívnom zmysle) „parazitujúce“ práce, čím utvoril štruktúru, ktorú možno zmysluplne čítať. Čítať preto, lebo dáva divákovi možnosť orientovať sa v odkazoch, utvárať si celkový dojem z priestoru a tak sa stať na istý čas súčasťou simulakra. Nejde teda len o zobrazovací, ale aj manipulujúci prístup ku komplexom znakov spojených s poetikou metra. Navodzuje ju nielen vizuálnymi impulzmi obrazu a textu, zvukom, príznačným cigaretovým smradom (objekt Stana Masára), ale aj možnosťou vstupovať a reagovať s vystavenými prácami. Problematika public artu artikulovaná kurátorskou koncepciou je tu nastolená v opačnej perspektíve: „verejný priestor“ sa importoval do galérie. Jej slabým miestom, domnievam sa, je tematizácia každodennej banálnej situácie povýšenej umelcami na umeleckú skutočnosť (Juraj Čarný) v prípade použitia nájdených reálií. Tento princíp povýšenia, ktorý má na Slovensku svoju tradíciu od spomínaných šesťdesiatych rokov (spomeňme Alexa Mlynárčika a Stana Filka), pripadá mi dnes už pomerne frázovitý a preexspirovaný. Čo tvorí vo výstavnom projekte napätie, sú práve prvky ironizácie bratislavského prostredia, v ktorom dlhodobo absentuje metro. Nepriamo artikulujú provokujúce porovnávanie tohto mesta a jeho kultúrnej identity s veľkými metropolami, v ktorých charakter mestskej kultúry okrem iného dotvára aj – metro.

01.02.2004