Cyril Blažo – dvojexpozícia skrčiv

Postava Cyrila Blaža (nar. 1970 v Bratislave) je osobitou vizuálnou jednotkou mladej postkonceptuálnej orientácie, ktorá bola „nasadená“ na slovenskej scéne v priebehu minulého desaťročia. Ešte počas štúdií na VŠVU v Bratislave (1988–94) v spolupráci s Borisom Ondreičkom a Stanom Dančiakom ml. vytvorili voľné zoskupenie BLONDIAK, kde si vzájomne prehadzovali horúci zemiak nápadov, gegov a slovných hračiek (výstavy v Bratislave v rokoch 1991, 1994 a 1996). Nasledoval rad pozvaní na domáce a zahraničné výstavné projekty, ktoré overili jeho výtvarný potenciál – Zwischen Objekt und Installation, MAO Dortmund 1992; Blue Fire (3. bienále mladého umenia), GHMP Praha 1999; Mladé mäso-(ne)zlá krv, GS 26 Ostrava 2000; Check Slovakia!, NBK Berlín 2004; 2. pražské bienále, Praha 2005 a pod.
Cyril Blažo prekódováva staré znaky, zmnožuje ich v slobodnej hre a rád vytvára nové, kde uplatňuje ostrovtip, iróniu a následné rozostrenie významov. Jeho vizuálne skeče, žartovné scénky a úlety pôsobia ako úderník v puške, ktorý len malým zaklepnutím odpáli výbušnú zmes. Často nastoľuje banálne a absurdné situácie hybridnej povahy, kde zotiera mediálne hranice a rozdiely medzi orgianálom, kópiou a obyčajným kokotdákaním. Blažo často „vykorisťuje“ staré ilustrácie a reprodukcie z kníh a magazínov, ťaží z vlastnej podomovej zberne starej vizuality bez špeciálnej väzby k dobe jej vzniku. Z tohto retro- a repro-archívu prináša mix výtvarných aforizmov, nemiestnych poznámok, naivných i pikantných humoresiek, kde prevláda zábavná hra, skratka a idiotsky inteligentný humor. Z hŕby antikvárnych kníh a starožitných časopisov 70.–80. rokov vykosťuje samé dobré špeky. V tejto výtvarnej post-produkcii je dôležitý moment samotného výberu a novej artikulácie znaku, využívanie „medzery“ v známom kultúrnom texte. Kríženie obrázkov a ideí, ich paradoxné vyznenie – to je priestor pre jeho šibalské skeče a úderné smeče. To „volá bLondýn“, známy hit-breaker, čo pracuje s rukami vo vreckách. Rieši veci so širokým ozbrojujúcim úsmevom a heslom kľuďasa „však, vieš ako (to myslím)“. Prináša riešenia jednoduché ako Kolumbove vajcia, nevinné ako Evine jebloko. Zabývaný vo svojej zapratanej panelákovej jaskyni podomácky vyrába „kráľovstvo ničnerobenia“ – niečo medzi breughelovskou Zemou peciválov a malevičovskou Chválou lenivosti. Uplatňuje pritom celistvý alko-holistický prístup, kde krížom slamu preložiť je už záslužný čin. Čo nápad, to veľký blockbastard.
V priebehu rokov vytvára nerozsiahlu kolekciu kresieb, xerokópií, fotokoláží a printov, takže jeho retrospektíva sa v pohode zmestí do jedného obalu. Jeho diela je možné rozčleniť do niekoľkých oblastí. Prvou skupinou prác je privlastnenie si inej predlohy bez zásahov, len uvedením ready-made do iného kontextu. Ide o osvojenie si vlastných ideí, čo spravil lepšie už niekto iný. Vznikajú tak malé vizuálne „kameňáky“, čo udierajú rovno do hlavy: prezentácia čistého hárku papiera ako Plafónu (1999), nalepené fotografie a písmo z nájdených denníkov a listov (Ján Mistrík, 1997; Herci a speváci, 1999; Zošity neznámeho dievčaťa, 2004), staré čiernobiele fotografie (Bez názvu (Brnenie); Bez názvu (Cez sklo), obe 1994). Vrcholným číslom v tomto rade je séria farebných fotografií Obrazáreň (od roku 2003), kde Blažo prináša rad malých závesných obrazov, stiahnutých z internetu, ktoré sa objavujú na stenách v pozadí pornografických scén. Takže slávne maliarske diela či gýčové krajinky občas prekrývajú detaily sexytiel a exaltovaných tvári. Tu sa mieša odhaľovanie so zakrývaním a „krásne pozadie“ dostáva nový kultúrno-erotický rozmer .
K druhej skupine diel je možné zaradiť práce s priamym zásahom autora, s prekrývaním, kolážou dvoch, či viacerých rovín. Cyril jednoducho žne tam, kde nezasial, ale kde zasiahol. Krátko a rázne. Z vizuálneho archívu hocičo vyfajčí na dva ťahy. Drobné zásahy, posuny, či len priradenie osobitého názvu však otvárajú nové obsahy, nové príbehy a významové zlomeniny: vyprázdnené skrinky a zásuvky prezentované ako Prázdniny (1994), otočenie o 90 stupňov národného vrchu vytvára profil tváre (Profil 1 (Kriváň), 2002), priesvitná žltá fólia na tapete vzducholodí s názvom: Kto má žltačku, tomu sa všetko žltým vidí (2003), či podsvietená okrúhla fotografická tvár s vymenenými stranami očí (Lucifer, 2002). Blažo uprednostňuje nedopovedané príbehy a nejednoznačné situácie. Indiferentné a nejasné zábery vytvárajú priestor pre charakteristické rozostrené „dvojité videnie“. Tieto dvojexpozície pivných humoresiek prinášajú podivné stretnutia tretieho druhu: dadaistický míting kozy s krížom (Koza a kríž, 1999), stret reálnej stoličky a zakrvaveného zubárskeho kresla (Stolička, 1992), dokreslený vypadávajúci človiečik z poštovej známky (Výlet so samovraždou, 2000), či slnko v konfrontácii s tuctovými zábermi kúpalísk a pádom Ikara (Pád, 1999). Často ide o narušenie aj rozličných konvencií a tabu, niekedy s príchuťou čierneho humoru. Na scéne sa objavujú ženské hlavy s pleťovými maskami narazené na drevené koly, po ktorých steká krv (Všetky naraz, 1999), dve postavy bezhlavých futbalistov, čo kopú do hlavy ako lopty (Hra s čiernou hlavou, 2003), malý Jánošík napichnutý na rybárskom háčiku pred tvárou zubatej ryby ako návnada možno aj preto, že ho máme celkom „na háku“ ( J, 2002).
Tretiu skupinu Blažových diel tvoria jeho vlastné kresby, komentáre a nahodené mikropríbehy napr. séria drobných kresieb s neumelým podaním figurálnych kompozícií (Skicák, 1991–93), dvojica podgurážených medveďov v družnom objatí s reálnou ploskačkou rumu na honosnom zlatom papieri (Kamaráti, 1999). Špeciálne pre výstavu Československo pripravil výstižnú prácu, kde TV maskoty českého a slovenského Večerníčka sexujú v čase vysielania tohto detského programu (Večer; Večer 2 (19. hodina), 2003). Nečakane u neho zaznamenávame aj niekoľko verzií pracovných motívov: žena, podávajúca tehly na kope humusu (Práca 2, 1994), či obľúbená postavička hrobára, čo kope s lopatou (Práca, 1994; Práca, 1999) a pod. Kopanie studní a hrobov má svoju poéziu a silný sakrálny rozmer. Cyril však neustále hľadá kde je pes zakopaný – a to je „sakra práce“. Niet väčšieho blázna, čo kope tam, kde neschoval. Niet väčšieho blázna ako výtvarník, čo hľadá tam, kde nepoložil.
Popri bezstarostných komentároch sa u neho objavujú aj isté existencionálne otázky, malá súkromná depka ako smrteľná dávka životného optimizmu (vyznačenie zraniteľných bodov na tele (– Smrteľné miesta človeka, 1996), kruhová koláž hnijúceho ovocia ako parafráza tradičného Zátišia (1999), ruka kostlivca so šťavnatým ovocím (Zátišie 2, 1999), či osamotene vlajúca Čierna zástava (2002).
Menovaný Cyril B. teda naďalej pokračuje v páchaní recesných činov, nepolapiteľný v ideách a obrazoch. Heslo upratovačiek a modernistov: „Udržujte čistotu“ mení ľahkým ironickým gestom na neustále: „Udržujte ne(č)istotu“ – a to sa mu zatiaľ stopercentne darí plniť, lebo pokračuje v umení bez záväzkov.

01.03.2005